História

V ranom stredoveku oblasť súčasného Suského powiatu bola pokrytá karpatskými lesmi. Osadníctvo sa tu objavilo omnoho neskôr ako v iných regiónoch našej krajiny. Stopy pobytu človeka v povodí hornej Skawy sú veľmi staré o čom svedčia výsledky archeologických nálezov. Okrem iného vieme, že v Zembrzycach existovala osada, ktorá sa podľa výskumov archeológov datuje na obdobie lužickej, alebo púchovskej kultúry (700-400 pnl).

V období dynastie Piastovcov opisovaná oblasť patrila ku Krakovskej Zemi, ale okolo roku 1179 bola rozdelená. Odvtedy sa západná časť nachádzala na území sliezskych kniežactiev (na začiatku opolskému, neskor tešínskému, následné z dôvodu ďalšieho delenia Sliezska- osviečimskému a zatorskému), a východná oblasť ostala na území Poľského Kráľovstva. Hranica medzi nimi sa vtedy viac menej pohybovala pozdĺž Skawy a na juh smerom na pásmo Babiej hory a pohraničia Poľska s Uhorskom. Toto rozdelenie bolo dôležité pre ďalšiu históriu oboch častí tohto Suského powiatu a spôsobilo to, že sa dejiny odlišne vyvinuli.

Prvá silnejšia vlna osídľovania sa na toto územie dostala až v 14. storočí. Akcia osídľovania bolo vtedy podporovaná oswiečimskými kniežatami na západe a poľskými kráľmi- hlavne Kazimírom Veľkým, na východe. Tie prvé osídlené vo veľkej miere ostali súkromnými dedinami, dedinami šľachty, ale tie ostatné sa stali súčasťou novovzniknutého lanskronského územia a vďaka tomu získali status kráľovských dedín. Tretia vlna osídľovania smerovala na územie Suského powiatu zo severovýchodu. Jeho nárast mal svoje opodstatnenie v 16. storočí a bolo späté so známym rodom Jordanov zo Zakliczyny. Pravdepodobne od druhej polovice 16. storočia významnú úlohu v postupe osídľovania na tomto území začali zohrávať valašský pastieri, ktorí putovali po vrcholkoch horských pásiem. V roku 1564 Snem vo Varšave finálne začlenil územia bývalého oswiečimského a zatorovského kniežatstva do sliezskeho powiatu ku krakovskému vojvodstvu , ktoré si už v predchádzajúcom storočí zakúpili poľskí králi. Týmto spôsobom sa celé územie Suského powiatu objavilo na území Poľskej republiky. Môžeme ju vyčleniť na tri časti, ktoré sa od seba líšia hlavne kvôli ich vlastnostiam. Obce, ktoré sa nachádzali v strede tohto územia naďalej patrili do lanskronského územia a ostali kráľovskými dedinami. Osady, ktoré ležali na západe a východe tohto územia boli v rukách súkromných vlastníkov, ale majetok Jordanowcov bol rozdelený a preto územia, ktoré pred rokmi patrili sliezkemu kniežatstvu sa ocitli v rukách rodu Komorowských na začiatku 17. storočia, vďaka čomu vzniklo domínium s centrom na zámku v Suchej. Toto všetko ostalo v rukách známych poľských rodov (po Komorowských to boli Wielopolscovia, Braniccyovia a Tarnowscovia) až do roku 1939.

V roku 1772 v dôsledku zmluvy o rozdelení súčasné územie Suského powiatu sa začlenilo do rakúskej monarchie. Lanskronské územie prestalo existovať a obce, ktoré zahŕňalo sa stali majetkom rakúskej štátnej pokladnice. Časť z nich bola ponúknutá na predaj ešte v 18. storočí, zatiaľ čo Maków spolu s 10 okolitými dedinami bol kúpený v roku 1839 grófom. Filipom Saint-Genoisom, ktorého syn v roku 1878 rozpredal toto územie arcivojvodovi Albrechtovi Habsburskému. Maków, Zawoja a okolie ostalo v rukách Habsburgovcov aj potom ako v roku 1918 Poľsko získalo nezávislosť a neskôr v roku 1924 časť tohto územia bola darovaná Poľskej akadémii vied v Krakove.

V období po rozdelení a aj neskôr, za čias II. Poľskej republiky sa v Podbabiohore uskutočnili zmeny v administratívnom rozdelení. Celé územie sa opäť dostáva do obehového zloženia: vo Wieliczke, Myśleniciach a Wadowiciach. Na základe výsledku reformy, ktorá sa uskutočnila v Cisárstve v roku 1867, boli vytvorené powiatové kraje. Vtedy sa Suské obce ocitli v Żywieckom powiate, Makov a okolie- Wadowickom powiate a Jordanow- Myślenickom powiate. Niekoľko rokov po získaní nezávislosti Poľska v roku 1924 bol vytvorený nový powiat so sídlom v Makove, v ktorého hraniciach sa objavila Sucha spolu s okolitými obcami. Takýto stav sa udržal necelých 10 rokov, do roku 1932, kedy bol Makowský powiat zlikvidovaný. Suchá sa potom opäť ocitla v Żywieckom powiate a Makow s okolím vo Wadowickom. Východná časť tohto územia s Jordanowom v období II. Poľskej republiky ostala v Myślenickom powiate. V období nacistickej okupácie západná časť územia spolu so Suchou bola včlenená do Nemeckej ríše a východná časť z Makowom a Jordanowom sa včlenila do Nemcami novoutvoreného Generálneho gouvernementu. Hranica medzi nimi bola pozdĺž Skawy a ďalej išla vrchom Jałowieckého pásma. V týchto ťažkých časoch obyvatelia Babiohory poukazovali na dôvody svojho patriotizmu a naviazali sa na svoju rodnú zem. Do dejín sa zapísala vojna vo Wysokej okolo Jordanowa, v ktorej sa oddiely 10. Jazdnej zmotorizovanej brigády na čele z plk. Stanisławom Maczkom postavili nemeckým silám v prevahe 1.-2. septembra 1939. Od začiatku vojny sa na tomto území rozvíjal odpor, aktivitu vykazovali partizánske oddiely, ktoré boli aktívne v čase okupácie v regióne Polického pásma. V januári 1945 bola táto oblasť obsadená sovietskymi vojskami, ktoré odtiaľto vyhodili nemecké oddiely.

Dôležitým dátumom v povojnových dejinách Podbabiohory je rok 1956, vtedy z časti územia, ktoré kedysi patrilo do powiatov: Żywieckého, Wadowického a Myślenického vytvorili nový powiat so sídlom v Suchej. Ale v roku 1975 po výsledkoch reformu, ktorá zaviedla nové dvojstupňové rozdelenie administrácie (vojvodstva, gminy) bol zlikvidovaný a jeho územie bolo roydelené a včlenené do novovzniknutých vojvodstiev: Bielského a Nowosądeckého. Štvrť storočia neskôr, po ďalšej reforme už počas III. Poľskej republiky (1.januára 1999) sa Suský powiat opäť objavil na mape.